DEJ, SKUPINY & REPORT Z MORIELU 7
DEJ & SKUPINY
Dej:
Neďaleko pobrežia provincie Moriel ktorá patrí kráľovstvu Tahou, leží neveľký ostrov Cranium,
ktorému nik nepovie inak ako ostrov pirátov. Dávna legenda o tomto ostrove vraví že najkrutejší
pirát všetkých morí Calico Jack na tomto ostrove zakopal obrovský poklad. No keď chcel ostrov
aj so svojou posádkou opustiť tak ich Drago, boh nemŕtvych a zatratených preklial a uväznil ich
na tomto ostrove ako strážcov pokladu. Údajne tak spravil po tom ako Caliko Jack porušil dohodu
ktorú spolu uzavreli.
Od tých čias sa nik neodvážil na ostrov vkročiť. Avšak v poslednej dobe sa o bájny poklad začali
opäť zaujímať hlavne piráti, podľa ktorých poklad ukrýva aj mocný artefakt, zbraň Caliko Jacka,
ktorú dostal od samotného Draga a vďaka ktorej sa stal vládcom všetkých morí.
Medzi tých, ktorý sa pokúšajú poklad získať, patria:
Pirátsky kapitán Bradley Joseph, údajný vzdialený potomok Caliko Jacka,
Obávaná a neľútostná pirátska princezná Morgana,
Veľmi skúsený korzársky kapitán Davis Howell, ktorý je platený Sakonským kráľovstvom,
Vojvoda Willfríd ll., ktorého vyslal kráľ Agnus Valeron aby ziskal drahocený poklad pre kráľovstvo Tahou.
Skupiny:
Bradleyho Josepha - 5 pirátov + 1 kapitán (Bradley Joseph)
Morgany - 5 pirátov + 1 kapitán ( Morgana)
Davisa Howela - 5 korzárov + kapitán ( Davis Howell)
Willfrída ll. - 6 vojakov + kapitán ( Willfríd ll.)
Caliko Jacka - 4 nemŕtvy + kapitán (Caliko Jack)
REPORT (Arkor)
Príbeh prekliateho rybára
Toho roku neprišlo leto. Slnko sa po jarných lejakoch kamsi stratilo. Čo bolo však horšie, túžobne očakávané horúce dni, nahradil ľadový vietor a záľahy snehu. Žijem, lepšie povedané, exitujem, na tomto ostrove už dvesto päťdesiat rokov. Volajú ma Yassam. Kedysi som mal iné meno a iný osud. Dnes už je to jedno. Všetci, ktorých som poznal, sú už dávno mŕtvi. Môj príchod na ostrov Cranus si nepamätá žiadna živá bytosť. Ostatne každá, ktorá sem kedy zavítala, sa zmenila a väčšina z nich tu nezotrvávala, podobne ako ja, dobrovoľne. Zachoval som si však aspoň zdanlivo ľudské povolanie. Bývam v jednom zo štyroch prístavov a svoj čas si krátim lovom rýb, výrobou a opravou zbraní a hlavne stavbou lodí. Nič z toho sa ale nepodobá práci, ktorú každý pozná. Všetko, čo celé dni robím, je akosi nedokončené a neúplné. Áno, som rybár, ale lovím len v prístave. Mám svoju vlastnú loď, ale na more s ňou nikdy nevyplávam. Opravujem a staviam lode, ale len preto, aby som tým čo zablúdia do našich končín pomohol a oni ich mohli čo najrýchlejšie zasa opustiť.
Mrazivé počasie nemalo v úmysle skončiť. Niečo sa zmenilo. Tušil som, že sa blíži koniec. Toľko rôznych votrelcov ako toho času nikdy nenavštívilo prekliaty ostrov. Priplávali lode žoldnierov, pirátov a neviem koho ešte. Nikoho z nich sa mi nepodarilo presvedčiť o tom, že ostrov nie je najvhodnejším miestom k prečkaniu tuhých mrazov. Ostatne nikto z nich ani nechcel nič prečkávať. Všetci mali pred sebou vidinu zlata, drahých kameňov a mocnej zbrane, ktorú vraj ukrýva tento ostrov.
Aj ja som bol voľakedy takýto pochabý a túžba po bohatstve sa mi stala osudom. Je pravda, že legendy nikdy neklamú, ale väčšinou nič nehovoria o krutých koncoch svojich nositeľov.
Ostrovu vládol Cranus, posol podlého a skazeného boha Draga. Delil sa o svoju nadvládu s prekliatym Caliko Jackom. To on na ostrov navláčil hromady zlata zo svojich pirátskych výprav. Nakoniec tu však ostal. Rovnako prekliaty ako my ostatní. Bohom akým je Drago a ich prisluhovačom nikdy neverte. Možno vás zaslepia predstavami nepreberného bohatstva, ale nakoniec vás dostanú do pasce svojej kliatby.
Jediná dobrá vec, ktorá vyplynula zo zlatej horúčky na ostrove, bola moja šanca. Možno nájdem niekoho, kto nakoniec predsa len uspeje a podarí sa mu získať Dragov Meč odkliatia a možno sa mi pošťastí všetko naplánovať tak, aby som konečne mohol v pokoji spočinúť v hrobe. Lebo nič iné som si už neželal.
Z vnútrozemia sa čochvíľa ozývali príšerné výkriky nemilosrdne zabíjaných. Ich volanie o pomoc sa miesilo s kvílením mojich priateľov nemŕtvych a lode klesali do hlbín jedna za druhou. Každú chvíľu mi v sieťach ostali zapletené ich trosky. Inokedy som zasa vytiahol na kosť obhrýzané mŕtvoly alebo drahokamy čudných schopností. Pokoj, ktorý som mal celé desiatky rokov, sa vytratil. Každú chvíľu ma obťažovali dajaký zúfalec, že chce to alebo ono. Varil som pre nich rybacie vývary a oni si naivne mysleli, že im pomôžu k získaniu pokladu. Niektoré veci som ale musel vnútiť nemŕtvym. Len oni po mne nikdy nič nechceli. Vedel som, že sa snažia v podstate o to isté čo všetci ostatní, no ich mozgy im časom zrejme vyhrýzali červy. Preto som cítil povinnosť im trocha pomôcť.
Správy o dianí v tajomných hlbinách ostrova sa ku mne takmer nedostávali. Nemal som a doteraz ani nemám predstavu, čo sa tam dialo. Keď však do prístavu zavítal chlapík menom Davis Howel a pýtal si odo mňa magický oheň, pomyslel som si, že sa asi celkom pomiatol na rozume alebo sa v krátkom čase niečo udeje.
Svoju vyhňu som už takmer nepoužíval, a preto som mu, s chápajúcim úsmevom dozorcu v blázinci, ponúkol svoju ocieľku na zapálenie ohňa. Možno z nej vykreše niečo také ako magický oheň.
Ešte jedno stretnutie vlialo do mojej mysle nádej. Boli ňou piráti - nech sa hanbia, že si nechali istými pochybnými existenciami vyfúknuť vlastnú loď z pred nosa. A tí istí ju odvliekli na šíre more a tam ju potopili. Záslužný čin, ale zúfalý. Ostatne ako všetko čo sa tu odohrávalo v tých časoch.
Na okamih som si myslel, že Morgana, stojaca v čele pirátov, toho času na suchu, dostala rozum. Prišla aj s celou bandou do prístavu a oznámili mi, že už nechcú byť na ostrove, že si želajú okamžite odísť a či by som im nepomohol. Zamerali sa na jedinú loď v prístave – moju. Celkom som sa potešil, keď si zo mňa chceli spraviť prievozníka. Netušili však, že táto cesta by bola ich poslednou. Zobral by som ich zo sebou do vlhkého a veľmi hlbokého hrobu - už s princípu. Vtedy ich ani vo sne nenapadlo, že by som im mohol postaviť novú loď. Na to prišli, nech boh žehná ich rozumu, až neskoršie. Keď sa oni tešili z novej lode a ja sa netešil z premárnej šance dostať sa z ostrova, nabrali udalosti nečakane rýchly spád.
Drzo a bez opýtania mi na palubu vtrhol chlap, ktorého volali Thomas Howard a, svete čuduj sa, chcel po mne to isté. Opäť som sa mal stať prievozníkom. Zrejme sa to už rozkríklo po celom ostrove. Jeho ponuka však bola neodolateľne zaujímavá. Tvrdil, že sa onedlho vráti aj so svojím druhom a budú mať so sebou poklad a Meč odkliatia. Moja nádej sa opäť rozhorela. Nejaký čas som ho ukrýval na svojej lodi, a keď sa v okolí vyčistil vzduch od rôznych otravných bytostí, nepozorovane som ho vypustil na breh.
Netrvalo dlho a to, na čo som čakal celú štvrtinu tisícročia sa splnilo. Čert zober poklad, ale mali so sebou Dragov meč. Neuveriteľné. Až teraz som im vyjavil celú pravdu.
Môžem ich zobrať na more, ale v okamihu kedy prekročím hranicu prístavu, sa moje telo rozpadne na prach. Nie, že by mi to vadilo, ale im to mohlo spôsobiť veľký problém. Nemohli by odrazu riadiť loď aj sa brániť proti prípadným prenasledovateľom. Tým, že sa nájdu, som si bol stopercentne istý.
Naznačil som im, čo treba urobiť. Oj, tak rýchlo a bez jediného zaváhania ma ešte nik neprebodol. Bolo vidieť, že sú profesionálmi. V jedinom okamihu zo mňa spadla ťažoba prekliatia. Stal som sa opäť človekom. Starým, ale živým.
Odrazili sme od brehu. Cestou sme ešte nenápadne, troma výstrelmi z katapultov, potopili loď nemŕtvych, nech mi odpustia a zamierili na šíre more. Naše zmiznutie z ostrova neostalo bez povšimnutia. Z morských hlbín sa vynorili päťdesiat stôp dlhé krakenove chápadlá a vyrazili proti našej nie celkom najlepšej lodi. Bili sme sa ako... no ako o holý život. Čierna krakenova krv farbila palubu aj nás. V tom zmätku, určite čistou náhodou, dostal šabľou do hlavy Williams Bolt, Thomasov spolubojovník. Nie odo mňa, čo by sa možno dalo predpokladať, ale od svojho kumpána. Ešte kým celkom dodýchal som vystrieľal do tej slizkej morskej príšery všetky zvyšné náboje. Potom, nemajúc nič iné po ruke, som zdrapil zvyšok chápadla a bil krakena jeho vlastnou zbraňou. Keďže môžem rozprávať tento príbeh, asi sme zvíťazili. Obluda zrazu zmizla v spenenej a vlastnou krvou ofarbenej vode. Zavládol pokoj.
„Hoď ho cez palubu, ale meč zober, je celkom dobrý,“ zaznela Thomasova pohrebná reč nad mŕtvolou statočného Williamsa Bolta, a tak som ho poručil hlbinám.
Dnes, kedy píšem tento príbeh, trávim posledné chvíle svojho života v chatrči na pobreží a čím myslíte, že som? Opäť rybárom. Svojmu osudu človek tak ľahko neunikne.
(12.12.2010 Zapísal Arkor)
|
